Kapitola 2

A je to tu :) O necelý mesiac vás tu vítam s ďalšou novou kapitolou. :) Prajem príjemné čítanie.

Kapitola 2

Privriem oči, opierajúc si hlavu o kožené sedadlo. V hlave mi duní sto čertov a mojim jediným želaním je vrátiť sa čím skôr späť domov.

Kate asi zabudla, že takéto akcie dobrovoľne nevyhľadávam.

Začína mi byť horúco, potia sa mi dlane a na líca mi vystúpili nepríjemné červené škvrny. Aj napriek tomu všetkému sú hlavným kameňom úrazu tie prekliate extravagantné šaty, do ktorých som sa nedobrovoľne nasúkala.

Po dnešnom neveselom rannom rozhovore sa Kate snažila rozptýliť moje pochmúrne myšlienky. Aj napriek môjmu neústupnému otáľaniu sa to skončilo nakupovaním šiat na dnešný ceremoniál.

Ako tak nad tým rozmýšľam, je to dosť smiešny paradox.

S mojím povolaním by som si toaletu mala vedieť navrhnúť sama. No nieee, ja radšej pobežím do obchodu.

Prevrátim oči a sledujem cez okno limuzíny mihajúce sa svetlá pouličných lámp. Čo ma najviac popudzuje  je to, že som si kúpila šaty, ktoré stáli celý majland a pritom sa mi ani nepáčia.

Na rozdiel odo mňa, Kate z nich bola nadšená. Pravdepodobne jej ich po dnešnom večere darujem ako predčasný darček k narodeninám.

„Madam?“ preruší moje myšlienkové pochody šofér.

Potrasiem hlavou, aby som sa dostala z myšlienkovej paralýzy.

„Áno?“ odvetím prívetivo, snažiac sa zakryť podráždenie. Chris je môj najvernejší zamestnanec a preto nemám srdce byť na neho protivná, kvôli môjmu neúspechu.

„Len sa uisťujem, či ste v poriadku. Pôsobíte akosi nešťastne.“ premeria si ma v spätnom zrkadle.

Starý dobrý Chris. Vždy som ho považovala ako za svojho druhého otca. Je to neskutočný dobrák a moja osobná bútľavá vŕba.

Mykne mi kútikom úst. „Samozrejme, som v poriadku. Možno len trochu unavená z toho každodenného stresu a tak túžim byť čím skôr doma.“

„Nebojte, za chvíľku sme na mieste. Ani sa nenazdáte a budete späť v L.A.“ milo sa usmeje a okolo očí mu vystúpia starecké vrásky.

„Bodaj by ste mali pravdu.“ úsmev mu opätujem. Počkať, počkať... Na mieste? Ale kde je... „Chris? Nezabudli ste sa cestou zastaviť po Kate?“

„Nebojte sa, madam.“ rozosmeje sa. Pravdepodobne je to odozva na môj vyplašený výraz. „Šofér madam Katherine mi pred odjazdom zavolal, aby mi oznámil, že vaša priateľka sa nakoniec rozhodla ísť vlastnou limuzínou.“

Uľaví sa mi. Už som sa bála, že ma nechala v štichu. „Ďakujem.“ žmurknem na neho.

Chris len so smiechom pokrúti hlavou.

Hodnú chvíľu neurčito pozorujem svet za oknom. Netuším, čo mám robiť. Som strašné unavená a nevládzem ani premýšľať nad niečím súvislým.

Nakoniec ma z môjho nečakaného mikro spánku zobudí Chrisov hlas.

„Slečna?“

Prudko zodvihnem hlavu a stretnem sa s jeho pohľadom v spätnom zrkadle. Poškrabe sa po hustých bokombradách a nadšene mi oznámi „Madam, blížime sa do cieľa.“

Konečne, nech už to mám za sebou.

Turbulentné privítanie ma úplne vyšťaví. Ani vo sne by mi nenapadlo, že toto miesto bude roj paparazzov, ktorí čakajú na svoju korisť. Keby som bola aspoň trochu predvídavá, mohla som to očakávať.

Moje vystúpenie z auta je sprevádzané ostrými zábleskmi fotoaparátov a nadšeným trkotaním novinárov.

Pohľadom uhýbam pred kamerami a snažím sa zachovať dôstojný krok. Hlavne o nič nezakopnúť! Prekliate topánky!

Kým dôjdem do vestibulu v sprievode dvoch sympatických uvádzačiek, pod nos je mi strčených aspoň dvadsať mikrofónov, sprevádzaných hlúpymi otázkami na Madoninu adresu.

Uhýbam pred odpoveďami a mojim jediným cieľom je odísť z tohto húfu sršňov živá a zdravá. Šťastne sa zahľadím na žltú pásku ohraničujúcu vstup do budovy s názvom VIP ZÓNA. S úľavou vydýchnem. Vďaka bohu!

Pred vchodom ukážem lístok a VIP kartu.

Ako tak vidím, úplne som vyšla z cviku. Na takýchto akciách som bola ani nepamätám. Mohlo mi napadnúť, že to tu bude vyzerať ako v úli.

Recepcia je preplnená skupinkami ľudí, ktorí nadšene trkotajú a popíjajú šampus. Obzerám sa vôkol seba a hľadám Kate. Spoznávam mnoho známych tvárí, ktoré bežne stretávam na spoločenských udalostiach v práci.

Napríklad Helen Rose, návrhárka kostýmov pre Elizabeth Taylor, Richard Hunt, Christopher Stone alebo Emily Hawkes.

Z druhého konca na mňa zamáva bývalá kolegyňa Liz George. Usmejem sa na ňu a odkývam späť.

Z tácky na konferenčnom stolíku si vezmem pohár šampanského a očami stále blúdim po okoloidúcich „kolegoch“. Ako tak vidím, tri štvrtina z nich sú štylisti, ktorí pravdepodobne hľadajú inšpiráciu a tí zvyšní vyzerajú na manažérov a obchodných partnerov.

Vtom ma niečia ruka poklepe po ramene. Okamžite sa otočím a prekvapene hľadím do vysmiatych očí starého kamaráta.

„Daren?“ oslovím ho v nemom úžase. „Si to ty?“ hlúpa otázka.

„Annie! Blázonko môj.“ bratsky ma objíme, až mi vyprskne šampanské z pohára. „Myslela som, že ťa už nikdy neuvidím.“ oblapím ho rukami okolo mužného drieku a nostalgicky zakňučím.

Ešte stále sa spamätávam z mierneho šoku. Daren Cole.

Môj bývalý spolužiak zo strednej školy a taktiež starý dobrý priateľ. Študovali sme spolu na gymnáziu v Kanade, až kým som sa v tri štvrtine štúdia nepresťahovala do New Yorku a o päť rokov nato sem do L.A. Naším cieľom bolo ísť na rovnakú výšku, no kvôli mne sa naše priateľstvo rozpadlo a odvtedy je to už šesť rokov, čo sme sa naposledy videli.

 „V živote by mi nenapadlo, že sa po toľkých rokoch stretneme práve tu.“ zasmeje sa. „Čo tu prepána robíš?“

„Žijem tu, v Kalifornii.“ uškrniem sa nad prostou odpoveďou. „Dnes som tu kvôli pracovným záležitostiam.“

Roztiahne ústa do dobráckeho úsmevu a premeria si ma od hlavy po päty.

„Vyzeráš... úžasne.“

Začervenám sa. Viem, že naráža na tie prekliate šaty s rozparkom nad kolená a hlbokým výstrihom.

„Ďakujem. To isté môžem povedať ja o tebe.“

Nahnem sa po ďalší pohár alkoholu a vtisnem mu ho do rúk. „Na naše staré dobré priateľstvo.“

Obaja sa rozosmejeme a z chuti si pripijeme.

„Prezraď mi, aké pracovné záležitosti?“ skromne vyzvedá.

„Ach, to je dlhý príbeh.“ zaškľabím sa. „Z časti som tu preto, lebo sa chcem odreagovať, no hlavným dôvodom je hľadanie inšpirácie.“

„Inšpirácie?“ nadvihne jedno obočie.

„Áno, ešte stále som neodovzdala návrh pre Madonnu a Grammy je už o týždeň.“ A je to tu. Zase si pripomínam svoju neschopnosť. Dočerta, prišla som sa sem odreagovať, a nie...

„Pre koho???“ užasnuto vypleští oči. „ Počkať, počkať. Trochu ti nerozumiem.“ nervózne sa zasmeje.

V tom si uvedomím, že o mne nevie ani mäkké F a ja mu tu vykladám o manieroch svojej úžasnej šéfky.

„Videli sme sa naposledy pred šiestimi rokmi.“ pripomenie mi. „Mám pocit, že som toho dosť zmeškal.“ zaškerí sa.

„Ach, prepáč mi.“ rýchlo sa ospravedlním so smiechom. „Úplne mi to vypadlo. Nuž, pracujem ako návrhárka a štylistka pre Madonnu.“

„Páni, tak to máš slušný džob.“

Ach, keby si vedel ako, tak by si niečo také nepovedal. Aspoň nie v mojom prípade. „Mhmm.“ schladím ho skromnou odpoveďou.

Vtom mu začne nepríjemne vyzváňať telefón. Zamračí sa na displej a zruší hovor.

„Annie, je mi to strašne ľúto, ale budem musieť opustiť tvoju úžasnú spoločnosť.“ Typický Daren, zasmejem sa v duchu. „Ale aj napriek tomu mi napadlo, nezašli by sme niekedy na kávu? Je načase oprášiť staré vzťahy.“ žmurkne na mňa so šibalskými očami. „Po toľkých rokoch si má človek čo povedať.“

Usmejem sa. Starý dobrý Daren.

„Jasné, zavolaj mi a dohodneme sa.“ zazubím sa.

Z vrecka na saku vyberie malý zápisník s perom a podá mi ho. „Nemám tvoje číslo.“ rozosmeje sa. Jasné, to ti mohlo napadnúť, Annie.

Vymeníme si kontakt. Na rozlúčku mi vtisne jemný bozk na líce a končekmi prstov ma jemne pohladí po líci. Uškrniem sa celá zrumenená v tvári a obaja sa dáme iným smerom. Ešte raz sa za ním obzriem, zakývam a vojdem do obrovskej haly, v ktorej sa bude odohrávať prehliadka.

Zmierená s tým, že Kate nenájdem,  kráčam hore po schodoch. Obzerám sa po „ringu“ a hľadám voľné miesto na sedenie.

Nakoniec skončím vedľa sympatického postaršieho muža so šticami šedín v tmavých vlasoch. V ruke zviera notes s perom. Mierne nadvihnem obočie a nebadane sa zahľadím na kresbu, ktorá vykúka z papiera.

Pobavene sa uškrniem, asi nie som jediná, ktorá ešte neodovzdala hotovú prácu svojmu šéfovi.

Neodolám a prihovorím sa k dotyčnému pánovi.

„Vidím, že nie som jediná, ktorá sem prišla nabrať inšpiráciu.“ priateľsky sa usmejem a pohodlnejšie sa usadím v sedadle.

Prekvapene na mňa pozrie a milo a zazubí.

„Som rád, že nie som jediný.“ natiahne ruku smerom ku mne, „Michael Bush.“ predstaví sa.

„Prijmem podávanú ruku a mierne ňou prikývnem. „Annie MacGarennová. Veľmi ma teší.“

„Moja manželka sa tiež volala Annie.“ odvetí a zahľadí sa smerom na prehliadkové mólo.

„Volala?“ vytrisnem bez rozmyslu.

Mierne si odkašle a poškrabe sa na čele. „Lekári jej diagnostikovali rakovinu štítnej žľazy... pred rokom zomrela.“ odpovie ledva počuteľne.

Jeho odpoveď ma prekvapí. Nečakala som, aby sa mi cudzí človek zveroval s osobnými záležitosťami.

„To je mi ľúto.“ odvetím úprimne. Neviem, čo by som mala dodať. Hlupaňa, načo si začínala túto tému?

Prikývne na znak vďaky.

Vtom na mólo vykročí dáma v kostýme, aby nás srdečne privítala a dala znak pre začiatok akcie. Pozvoľna si vydýchnem, ďakujúc, že nemusím pokračovať v rozhovore.

Počas celej prehliadky zaspávam. V duchu si niekoľkokrát opakujem výčitky pripravené pre Kate predtým, ako ju zabijem.

Kde vlastne je? Hala je tak obrovská, každé sedadlo zaplnené, takže ani nedúfam, že v tom množstve ľudí identifikujem jej tvár.

Potichu zastonám a opriem si hlavu o kožené sedadlo. Táto kolekcia je doslova príšerná! Modelky vyzerajú ako mŕtvoly, 3D vešiaky na ktorých by nevyzeralo dobre ani vrece od zemiakov.

Zahľadím sa na šaty. Rozoznávam farebné škvrny, voľné kusy látok zošité do divných tvarov s extravagantnými doplnkami, ktoré k sebe vôbec nepasujú.

Bohovská inšpirácia.

Vtom ma zaujme Bushova kresba, ktorú má načmáranú v rôznych pózach.

Je to muž, pravdepodobne ten, ktorému navrhuje kostým. Na sebe m čiernu postriebrenú košeľu so zlatými gombíkmi a čierne nohavice.

Sledujem Bushovu ruku ako odbieha od košele k nohaviciam a zrak strieda od móla k obrázku.

„Inšpirovalo vás niečo?“ vyzvedám.

Od úsmevu mu okolo očí vystúpia starecké vrásky.

„Aby som bol úprimný, ľutujem, že som za lístok na tento cirkus dal peniaze. Odpoveď na vašu otázku je teda nie, nie je to nič pre pánov vkus.“

Zasmejem sa nad jeho úprimnosťou.

„Nebojíte sa, že si ma pohneváte? Čo keby som vám povedala, že sa mi kolekcia páči?“

Pobavene mi pozrie do očí.

„Madam, viem, že by ste to nepovedali. Je až do očí bijúce, ako vás to tu nebaví.“

Neveriacky naňho pozriem. Cítim bolesť v lícach od častého usmievania. „Máte dobré pozorovacie schopnosti.“ skonštatujem so smiechom. „Prepáčte mi moju zvedavosť, ale čo to tam navrhujete?“

Zahľadí sa na svoj skicár v rukách. „Ach, to máte na mysli? Vymýšľam kostým pre svojho pána na tohtoročné Grammy Awards.“

To si snáď robíte srandu! Je toto osud alebo si zo mňa niekto strieľa?

„Máte rozmaznaného šéfa, ktorý od vás chce zázraky?“ sarkasticky podpichnem a so zatajeným dychom čakám na odpoveď.

Zaškerí sa nad mojou trpkosťou.

„Ale kdeže. Pán Jackson je ten najlepší šéf na svete.“ žmurkne na mňa.

Tak to ma podrž! Čo to povedal? Kto??

„Pán Jackson?“  neveriacky na neho vypleštím oči. „Navrhujete kostýmy pre Michaela Jacksona?“

Ovládaj sa dievča! Hlúpo si prikážem a usmejem sa na znak zdravého rozumu.

„Áno. Ale ako vidíte, nie som v najlepšej kondícií a tuším to bude môj posledný kšeft.“  Hmm, zaujímavé.

„Toto je váš posledný návrh?“ prstom ďobnem na kresbu v skicári.

Pobavene sa usmeje.  „No mal byť. Ale netuším, čo s tým ďalej. Moja čaša nápadov sa asi vyprázdnila.“

To snáď nie! Prižmúrim oči a premeriam si očami jeho tvár.... Kate, si to ty?!

„Ani si neviete predstaviť, ako vám rozumiem.“ zazubím sa.

„Môžem sa na to pozrieť?“ natiahnem ruku za skicárom. „Samozrejme.“ dobrovoľne mi ho podá do rúk.

Úprimne, toto som nečakala. Myslela som, že si to bude strážiť ako oko v hlave.

Pozornejšie sa zahľadím na nákres. Príliš veľa čiernej, pomyslím si. Strieborné kamienky a zlaté gombičky nejdú do seba. Keby sme toto odstránili.... Ach, tomu sa hovorí profesionálna deformácia.

„Myslím, že viem, ako vám pomôcť. Smiem?“ ukážem na pero v jeho ruke.

„Ani si neviete predstaviť, akú mám radosť, že viete ako ďalej. Ja som sa zasekol na ceste do cieľa. Budem vám vďačný, ak ma do neho dotiahnete.“

Milo sa usmejem. Tento dedko je stelesnené dobro. Pozriem sa smerom k mólu, na ktorom ďalej prebieha módna prehliadka.

Nahnem sa opäť nad skicár a skúmam všetky detaily kostýmu.

Periférnym videním vidím, ako sa na mňa Bush s úsmevom pozerá. Nedá mi to srdce, aby som mu nepomohla.

V ruke stískam pero a rozmýšľam nad nasledujúcimi krokmi. Zahľadím sa na košeľu. Namiesto strieborných kamienkov dokreslím strieborné pracky pri krku a ramenách. Gombíky vymením za rovnaký odtieň a okolo pravej ruky dokreslím pruh bielej látky. Presuniem svoju pozornosť na nohavice. Príliš jednoduché. Presne viem, kde je chyba. Pozdĺž oboch nôh dokreslím z vonkajšej strany biely pásik vykladaný striebornými kamienkami- ladím s rukavicou, ktorú Bush dokreslil na pravú ruku. Vrch nohavíc ešte doplním o striebornú pracku na opasku so striebornými kamienkami okolo pása.

S pochvalným pohľadom zhodnotím svoje dielo a podám ho Bushovi.

„Snáď som vám to veľmi nedočmárala.“ vopred sa ospravedlním s nevinným úsmevom.

Zahľadí sa na moje úpravy a vidím, ako mu doslova zažiaria oči.

„Madam MacGarennová, neviem, či to viete, ale ste najúžasnejšia žena, akú som doteraz stretol.“

Cítim, ako mi na líca vystúpi červeň. „Nepreháňajte.“ otáľam sa v rozpakoch. „To isté môžem povedať ja o vás. Ste prvý muž, ktorý mi to povedal.“

Iba sa nevinne usmeje a obaja svoju pozornosť obrátime naspäť k mólu.

Po ďalšej hodine sa moje utrpenie oficiálne skončí. Rozlúčim sa s Bushom a rýchlym krokom opustím prehliadkovú arénu.

Na moje milé prekvapenie, vo vstupnej hale zbadám nervózne podupkávajúcu Kathy.

„Koho to tu máme?“ ozvem sa s pobaveným výrazom kráčajúc jej smerom. Okamžite spozná môj hlas a prudko sa otočí smerom ku mne. Z jej pohľadu vyčítam, že skenuje môj výraz. (usudzujem, že sa bojí, aby som nedostala záchvat hnevu.)

„Ach, prepáč.“ teatrálne zalomí rukami, keď ku nej dorazím.

„Ten dav šialencov ma zatlačil do arény a tak mi neostávalo nič iné, len sa usadiť. Prosím, prosím odpusť mi to.“ chytí ma za ruku a sentimentálne potiahne nosom.

„Kathy, to je v poriadku.“ nechápavo sa zasmejem. „Keby som sa na teba hnevala, tak sa budem tváriť, že som si ťa nevšimla.“ žmurknem na ňu. „Aj tak som tri štvrtinu prehliadky prespala, takže by si mala mizernú spoločnosť.“ sarkasticky doplním, neodolajúc podpichnúť.

„Ach, to je ďalšia vec, za ktorú sa chcem ospravedlniť.“ zasmeje sa zarovno so mnou. „Keby som vedela, že to bude také hrozné, tak ťa sem nevolám.“

Pozrie sa na zápästné hodinky. Očami preskenuje halu a zamračí sa. „Už by tu mal byť Derek, netuším, kde toľko trčí.“ zamračí sa.

„Derek? Kto je to?“ opýtam sa hlúpo.

„Môj nový šofér. Toho predošlého pred týždňom hospitalizovali do nemocnice. Dostal mozgovú mŕtvicu.“ povie, akoby nič.

„To mi pripomína, o dva bloky ďalej mám rezervovaný apartmán na dnešnú noc. Zvezieš sa s Chrisom alebo...“

„Ach, Kate.. nie“ odkašlem si. „Prepáč, ale chcem ísť rovno domov.“

Nechápavo na mňa pozrie. „Ale p...“

„Preto, lebo chcem byť zajtra doma.“ rýchlo jej skočím do reči. „Ten návrh, zabudla si? Nemôžem si dovoliť premrhať ďalší deň.“ zastrčím si neposlušný vlas za ucho a vrhnem na ňu psí pohľad.

„V poriadku, samozrejme.“ zazubí sa. „Skoro som zabudla.“ chytí ma za ruky. „Prajem ti kreatívny deň plný úspechov.“ žmurkne.

 Na rozlúčku ma objíme a odcupitá za mávajúcim Derekom.

Bodaj by si mala pravdu, rezignovane povzdychnem a odídem von opačnými dverami.

***

Cŕŕŕŕŕ.

Lenivo rozlepím jedno oko, potom druhé.

Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕ.

Nie, to snáď nie. Teatrálne zavzdychám a pregúlim sa na druhý bok.

Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ!!!!

Dobreee, dobree! Veď už idem! Vankúšom tresnem po tej hučiacej beštii.

Unavene si pretriem oči a lenivo sa vysúkam spod perín. Po ceste do kúpeľne sa zahľadím cez okno na slnko vychádzajúce nad horizont.

„Kreatívny deň, si to ty?“ zamumlem a pokračujem v ceste.

Obraz v zrkadle ma vyľaká na smrť. Studenou vodou si opláchnem tvár a umyjem zuby. Potom nasleduje ceruzka na oči a jemný púder na zvýraznenie lícnych kostí. Vlasy si stiahnem do chvosta a previažem pestrofarebnou šatkou- totem mojej kreativity.

Prezlečená a nalíčená zbehnem po schodoch rovno do kuchyne. Na bežné raňajky nemám vôbec čas a tak s miskou cereálií a šálkou kávy v ruke kráčam do ateliéru.

V hlave si stokrát dookola opakujem, čo mi povedala Kate „kreatívny deň plný nápadov.“ Opriem sa na drevenej stoličke a vyložím si nohy na môj pracovný stôl. Z chuti sa pustím do cereálií a rozdumujem nad tým, čo bude ďalej nasledovať.

Chuť každého sústa ani nevnímam a po „výdatných raňajkách“ si pripravím čistý, nepoškvrnený list. Vzdychnem, „Prosím, pomôžte mi.“ zamumlem a skôr, než sa stačím dotknúť ceruzkou papiera, zazvoní telefón.

Meno na displeji ukazuje Katherine Spielbergová.

 Usmejem sa popod fúzy a prijmem hovor. „Práve si ma zachránila pred ďalším pokrčeným papierom.“ zasmejem sa zvesela.

Z druhej strany mi odpovedá známy chichot sprevádzaný nahnevaným šomraním.

„Kate, čo sa to tam deje?“

„Práve sme na ceste z Las Vegas a Derek sa rozčuľuje nad premávkou.“ vysvetlí mi. „Aha,“ odpovie si smiechom na moje privítanie, „neboj sa, dnes budeš mať produktívny deň.“

Odprisahala by som, že práve teraz naprázdno žmurkla.

„Celú noc som nad tebou rozmýšľala. Nechápem, ako to môžeš vydržať. Na tvojom mieste by som ihneď dala výpoveď.“

Prevrátim očami. Ja to VIEM! Ale nemôžem to urobiť teraz! Čo to nechápe, preboha??

„Byť na tvojom mieste, vykašlem sa na to. Nikdy by som nechcela pracovať pre také všivavé zviera, ktoré...“ „Kate?!“ preruším ju so zatajeným dychom. „Čo si to povedala?“

„Ach, prepáč, že nadávam na tvoju šéfku, ale“

Chvíľu je ticho. „Hmm, no...“ začne, „že by som nikdy nechcela pracovať pre také zviera... To máš na mysli?“ odvetí nechápavo.

Áno!!! zapištím v duchu od radosti. Vyskočím na rovné nohy a natiahnem sa za farbami a štetcom. Od vzrušenia ich nechtiac zhodím zo stola a potichu zaklejem. 

„Annie...?“ zarazí sa, „Si... si v poriadku?“ opýta sa pochybovačne.

„Kate, si anjel!“ odvetím. „Už nič nehovor.“ zaškľabím sa od ucha k uchu. „Vďaka tebe viem presne, čo urobím.“