Kapitola 1

Touto kapitolou, by som vás chcela oboznámiť s hlavnou hrdinkou, ktorá mi prirástla k srdcu tak, ako keby som to bola ja sama. Dúfam, že vás nesklamem a môžem vám popriať príjemné čítanie. :)

Kapitola 1

24.máj 1987

„Mala si si už zvyknúť, že je to namyslená sliepka, ktorá nevie, čo chce.“ podotkne Kathy, čím zlepší moju mizernú náladu.

Ona je dievča, ktorú si človek naprosto zamiluje. Má obrovský talent povedať v danej chvíli presne to, čo chcem počuť. Viem, že to robí len preto, aby ma potešila. Problém je v tom, že nikdy netuším, či to myslí vážne, alebo v tom hrá svoju úlohu súcit.

Spoznali sme sa pred siedmimi rokmi na New Yorskej univerzite. Študovali sme spolu na rovnakom odbore módy a návrhárstva. Od študijných čias sme spolu až doteraz. Po skončení vysokej školy som si robila certifikát pre módnu vizážistku a po piatich rokoch môjho pôsobenia v New Yorku sme sa spolu presťahovali sem do L.A.

Pomerne rýchlo sme sa dostali do kruhu spoločnosti a mali možnosť rozbehnúť kariéru naplno. Predtým, ako som opustila New York, praxovala som ako návrhárka pre divadelné kostýmy.

 Mojim cieľom však bolo dostať sa ešte vyššie a tak som lovila v hlbších vodách. Osud mi vážne doprial (aspoň som si to vtedy myslela), pretože už necelé dva roky sa môžem pýšiť titulom ako Madonina profesionálna vizážistka a návrhárka kostýmov. (Verte mi, dnes by som tento TITUL radšej nemala).

Z Kate sa stala návrhárka pre Kris Jenner a tak každý pondelok odchádza do San Diega na pracovné porady. Popri práci pre Kris si privyrába súkromnými objednávkami od anonymných jednotlivcov. Mám z toho nesmiernu radosť, pretože kvôli spoločným záujmom sa naše priateľstvo stále viac a viac prehlbuje.

Odchlipnem si z pohára s vínom a pohodlnejšie sa usadím na kožou potiahnutej pohovke. Skicár, ktorý som v záchvate nervov hodila na stôl sa na mňa škodoradostne cerí, ako keby súhlasil s názorom mojej nadriadenej.

Zúfalo pozriem na Kate oproti mne. Pohľad mi opätuje a zmätene sa na mňa usmeje.

„Prečo ten výraz? Povedala som niečo zle?“ dožaduje sa odpovede.

„Nie, len...“ vrátim pohár späť na stôl a natiahnem sa za skicárom. Pomaly prevraciam stránky a hľadám chybu na svojich „obyčajných“ návrhoch.

„Kathy, chcem počuť pravdu.“ nahnem sa cez stôl a podám jej skice.

Poslušne ich schmatne do rúk a otočí list na prvý prototyp. Vševidiacim okom veľkého kritika skúma model. Nebadane sa uškrniem, pretože pohľad na ňu vyzerá dosť komicky.

„Nechápem, prečo to tak prežívaš.“ dodá prevracajúc stránku na ďalšiu skicu.

„Prežívam?“ vzdychnem si. Plná nervov vstanem z pohovky a teatrálne sa začnem prechádzať po ateliéri. „Kate, tebe nikto nepovedal, že vymýšľaš kusy, ktoré sú obyčajné a súce žobráčky!“

Krivo na mňa pozrie.

„Ako skúsená a dlhodobá návrhárka, zamestnaná v službách Kris Jennerovej“ začnem, „máš dosť kritiky a dobrej vôle na to, aby si pomohla najlepšej kamarátke, ktorá je v núdzi.“ podpichnem, snažiac sa zakryť úsmev.

 Lenivo sa zazubí.

„Annie, dobre vieš, že ti pomôžem. Len netuším, ako ti moja kritika môže pomôcť. Skôr ťa odradí.“

„Neodradí ma, ale upozorní pred chybami, ktorým sa budem v budúcnosti vyhýbať.“ ohradím sa.

Nevidomo prikývne, no nespúšťa pohľad z kresby.

„Daj mi minútku. Úprimnosť potrebuje viac času.“

„Samozrejme.“ môj nervózny krok sa ozýva po celej miestnosti. „Nechcem, aby si mi hovorila niečo, čo mi urobí radosť a pritom to nemyslíš vážne.“

Sadnem si späť na miesto a hodím na ňu uprený pohľad.

 Chvíľu je ticho a dôkladne si prezerá všetky schémy. Listuje stránky, porovnáva ich a popri tom si pomaly odchlipkáva z vína.

Po chvíli položí skicár opäť na stôl a pohľad mi opätuje.

„Mám byť úprimná, tak budem.“ začne. „Neviem, ako to presne bolo, ani čo ti povedala, no je mi to jedno. Môj názor to neovplyvní. Tie figúry sú úžasné a sama by som Madonnu na Grammy neobliekla lepšie. Máš veľký talent narábať s farbami a skica číslo 3,“ nalistuje dotyčnú kresbu a podá mi ju, „je toho dôkazom.“

Vzdychnem si a prijmem papier. Síce mi jej reakcia urobí radosť, vôbec mi tým nepomôže.

Zo skicára na mňa hľadí podobizeň Madonny v kašmírových šatách s načechranou sukňou. Okolo rúk má prehodený líščí šál a na hlave rozsiate perly s hodvábnou sieťkou prichytenou zlatými sponami.

 V duchu sa zaškľabím, pretože je to návrh, ktorý sa mi páči zo všetkých najviac... a zároveň návrh, ktorý je aj najviac skritizovaný.

„Tento kostým sa jej zo všetkých páčil najmenej.“ schladím jej nadšenie a hodím ho späť na konferenčný stolík.

Opriem si hlavu o mäkkú kožu pohovky a zavriem oči. Z toho chaosu ma začína bolieť hlava.

„Najmenej?“ neveriacky na mňa vypleští oči.

Prikývnem

„Chceš vedieť, čo mi povedala?“

Vyrovnám sa a dolejem víno do oboch pohárov. Keď to s tým alkoholom pôjde takto ďalej, neskončí to najlepšie, pomyslím si.

„Áno, ale povedz mi to pekne od začiatku.“ nalieha.

Vstane, zoberie do rúk prikrývku a sadne si vedľa mňa. Obe nás do nej zabalí, strčí mi pohár do rúk a milo sa na mňa zazubí. Úsmev  jej opätujem.

Cítim sa, ako keby som mala opäť 15 rokov a prespávala u najlepšej kamarátky. No... až na to, že ako malá som veľa kamarátov nemala. Väčšinou som bola samotárka, ktorá sa izolovala od brán spoločenského sveta. Aké ironické. Prečo som sa, dopekla dala na takúto cestu karieristky?!

„Dnes som sa osobne stretla s Madonnou, pretože chcela vidieť, čo som navrhla pre jej výstup na tohtoročné Grammy Awards. Priniesla som všetky návrhy, pretože som si nebola istá, ktorý sa pani primadone bude pozdávať najviac. Celú tú dobu som sa cítila nepríjemne, pretože od prvej kresby len kritizovala mnou nevidené nedostatky. Vlastne to nie je nič nové, už som si na to mohla zvyknúť. Vedela som, že to neskončí dobre a presne tak sa aj stalo.“ odmlčím sa a v duchu sa uškrniem nad svojím uštipačným humorom. Na to, že som skoro do očí povedala svojej vedúcej, že je to veľká krava a skoro dostala padáka... zvládam to celkom pozitívne.

 „Nakoniec moju prácu skomentovala tak, že modely sú obyčajné a pre ňu nevhodné. Chce niečo originálne a výnimočné. Citujem, Môj príchod má vyzerať tak, aby si ma zapamätali na ďalších dvadsať rokov.“ teatrálne napodobním jej afekt.

Pohár vína sa mi vyprázdni, ani neviem ako.

Šibalsky na mňa pozrie.

 „Aby si ju pamätali na ďalších dvadsať rokov?“ mykne jej kútikom úst. „Povedala to preto, lebo vie, že sa tak skoro na Grammy nedostane.“ skonštatuje.

Čo iné sa dalo od nej čakať? Typická Kate. Spoločne vybuchneme do hurónskeho smiechu a pripijeme si na náš úžasný talent pre sarkazmus.

 „Annie,“ chytí ma za ruku, „podľa mňa si tak trochu sentimentálna. Navrhujem, aby si si zmenila šéfku. Obdivujem, že máš v sebe toľko trpezlivosti a ešte si od nej neodišla. Keby mojou prácou tak pohŕdali, nezniesla by som to.“ rozhorčí sa.

„Aj keby som chcela odísť, teraz nemôžem“ odporujem. „Grammy je už za týždeň a tie prekliate šaty nie sú ešte navrhnuté a kde nebodaj ušité. Nehovoriac o líčení. Túto sezónu ešte musím vydržať a potom si to premyslím.“

„Urob ako myslíš,“ upokojí ma, „len vidím, že odkedy pracuješ pre Madonnu, tvoja práca ťa nerobí šťastnou. Nebolo to vždy to, čo si chcela? Robiť niečo, čo budeš milovať?“

Neodpoviem. Nedokážem si zachovať rozvážne premýšľanie.

Viem, že keď to pôjde tak ďalej, začnem opovrhovať tým, čo milujem. Nie. To nemôžem.

„Myslím, že pochmúrnych myšlienok bolo na dnes dosť.“ preruší ticho Kathy. „Je skoro polnoc. Zajtra je tiež deň a možno sa zobudíš plná pozitívnej energie a nápadov.“

Zase to robí. Hovorí to, čo chcem počuť.

Prikývnem. Má vlastne úplnú pravdu.

 Pomôže mi pozbierať nákresy, ktoré sú rozložené na konferenčnom stolíku a založiť ich späť do fasciklov.

Keď som sa sem sťahovala, mojim prianím bolo, aby sa ateliér nachádzal mimo domu. Pre mňa osobne to veľmi vyhovuje.  Keď som v práci, tak som v práci. Tu prichádzam na nápady, tu je moja kreativita.

Nechcela som, aby sa mi práca vrývala do života a neustále som ju mala na očiach.

Tak ako dnes. Kate má pravdu, zajtra je tiež deň a dúfam, že bude omnoho lepší ako ten dnešný.

***

Nemôžem zaspať. Len sa prevraciam z boka na bok a snažím sa vypnúť príval myšlienok. Stále mi v hlave znejú litánie, ktoré sa ozývajú ako ozvena. Nechcú utíchnuť.

Tie kresby sú obyčajné a súce žobráčky. Obyčajné a súce žobráčky.

Nemôžem to v spálni vydržať. Nemôžem ani zaspať, pretože mnou lomcujú výčitky neschopnosti.

Nie som zvyknutá, aby mojou prácou niekto opovrhoval a to ma neskutočne uráža. Môj vkus sa nezmenil a návrhy kreslím stále podobné.

Nechápem to, doteraz jej všetky moje nápady vyhovovali. Prečo zrazu tá zmena?

Vyleziem z postele.

Viem, že s takýmito myšlienkami už nezaspím a tak sa znova preoblečiem do pracovného oblečenia.

Aj napriek tomu, že je čosi po pól jednej ráno, vrátim sa späť do ateliéru. Nočný vánok (alebo už ranný?) je príjemne teplý- typický pre kalifornské počasie. Inhalujem čerstvý vzduch a nádejam sa v to, že mi to prečistí myseľ a prídem na niečo úžasné. Po menšom odpočinku sa moja nálada napravila, preto dúfam, že sa mi bude pracovať oveľa lepšie.

Z chladničky v ateliéri vytiahnem plný džbán chladenej vody a vyberiem sa k môjmu pracovnému stolu. Ako vždy ma privíta porozkladaná kopa papierov a nedokončených nákresov. Ako keby mi naschvál pripomínali moju nedorobenú prácu (ktorú už asi nikdy nedokončím, samozrejme). Množstvo fasciklov, ceruziek, farieb, štetcov a tieňov porozhadzovaných na zemi a okolostojacich stoloch, mi naštrbí rozvážne premýšľanie.

 Studená voda s citrónom mi príjemne osvieži myseľ. Dnes už žiaden alkohol, mám ho dosť na celý mesiac.

Prichystám si čistý list papiera vo svojom nenávidenom skicári a čakám, kým mi v hlave skrsne nápad, ktorý bude mať budúcnosť.

Preboha, po čom tá žena túži? Momentálne mi to príde nepochopiteľné, ako pre ňu dokážem pracovať.

Predstav si, že si Madonna. Rozmýšľaš a správaš sa ako ona. Chceš prísť medzi ľudí tak, aby sa všetka pozornosť obrátila na teba. Aby na teba nikto nezabudol...

Do čoho by si sa obliekla, dočerta?

Hlava mi pracuje o stošesť a snaží sa vytvoriť zázrak. Dobrá nálada sa vyparí tak rýchlo, ako prišla.

Vyhodím už tri papiere a stále nič. Cítim, ako sa moja nádej mení na prchké rozhorčenie, ktoré neveští nič kreatívne.

Plná zlosti odšmarím ceruzku a popri tom omylom (alebo naschvál?) zhodím skicár na zem.

Papiere prudko dopadnú na zem, škodoradostne mi oznamujúc ich znehodnotenie.

Je mi to jedno. Aj tak nemali budúcnosť.

Zastonám a zavriem oči.

Presne tak, nemá to budúcnosť. S takýmto tempom sa nikde nedopracujem!!! Dopekla!

Ovlažím si jazyk vodou a ďalej rozdumujem nad svojím biednym životom. Kate má pravdu, ako vždy. Bože, prečo musí byť moja kamarátka vždy taká úžasná? Prečo sa trápim pre niekoho, kto moju námahu neocení?

Chcela by som odísť, lenže je to príliš vysoké riziko. Aspoň mám tie prežité muky s tou harpyou dobre platené.

S týmto prázdnym pohľadom presedím ďalšiu hodinu. Viem, že dnes už nič neurobím, no aj napriek tomu sa mi nechce vrátiť domov. Viem, čo by ma tam čakalo.

Prázdna posteľ, ktorá by bola svedkom môjho zúfalstva. Ostávajú mi tri dni. Posledné tri dni. V pondelok ráno odovzdávam návrh.

Viem, že so mnou nie je niečo v poriadku. Svoju robotu som spĺňala vždy na čas a nikdy som nepracovala pod stresom. Možno som prepracovaná. Alebo sa jednoducho moja čaša nápadov vyprázdnila.

Odpijem si z pohára a lakťami sa opriem o stôl.

Mala by som dať výpoveď a hľadať šťastie inde. Vydržím do konca sezóny a tak uvidím. Začiatok nového roka prinesie aj šancu na začiatok nového života.

Nepresťahovala som sa sem, aby som tie isté muky prežívala znova a znova, len v podobe inej osoby. Utiekla som sem pred nebezpečenstvom, ktoré ma prenasledovalo celé detstvo.

Nedopustím, aby sa to znova opakovalo. Zhasnem svetlá a nečujne sa vrátim domov.

***

„Čo si preboha robila?“ zhrozí sa Kate podávajúc mi pariacu šálku kávy. Vďačne ju prijmem a s blaženým povzdychom si z chuti usrknem. Cítim, ako sa mi opäť rozprúdi krv v žilách- s novou dávkou energie, ktorá sa mi posledných pár dní okľukou vyhýba.

 Viem, že naráža na moje spuchnuté a krvou podliate oči orámované tmavými kruhmi.

„Čo myslíš?“ sucho odvetím znova si odchlipkávajúc zo šálky.

Ráno ma prepadla v kuchyni, v podobe veselej kôpky nadšenia, a s radosťou mi prišla oznámiť, že prišla na to, ako mi pomôcť.

Už som si na to zvykla, že sa neobťažuje klopať. Na moje obrovské prekvapenie, neprekáža mi to. Aspoň nemám pocit, že bývam v tejto opustenej pustošine sama. No na druhej strane, človek nikdy nevie, kedy sa mu objaví za chrbtom.

Sedíme v mojej čisto zrenovovanej jedálni, ktorá je po ateliéri mojim druhým útočiskom. Už ako malá som vždy pomáhala matke v kuchyni. Bola to jediná činnosť, ktorá nás kedy spájala.

 Cítim na sebe Kathin pohľad, no nemám odvahu opätovať jej ho. Viem, čo by som v jej očiach videla a vôbec nemám náladu na výčitky.

 Bezvýznamné hľadím cez okno a snažím sa vyhýbať jej pohľadu.

„Viem, že sa trápiš kvôli práci,“ pokúsi sa prerušiť trápne ticho, „ale nemala by si mať až tak očividne mrzutú náladu. Veď som ti dala návrh a...“

„Návrh?“ neveriacky sa na ňu zahľadím. „Obliecť ju do kostýmu sliepky je vážne to pravé.“ prevrátim oči.

Z chuti sa zasmeje a odhryzne si z koláča, mnou nepovšimnute nakrájaného na striebornom podnose. Lenivo si pretriem zúbožené oči.

Nespala som celú noc a to sa odzrkadlilo na mojej tvári. Nepomohol mi ani make-up s ktorým som sa snažila zakryť dôkaz môjho zlého spánku.

„Bola to irónia,“ pokračuje, „ktorou som ti chcela zlepšiť náladu.“

Skúmavo sa na mňa zahľadí, prežúvajúc zvyšok sústa.

„Ako tak vidím, veľmi sa mi to nepodarilo.“

Má pravdu, nepodarilo.

Som ticho. Neviem, čo na to povedať. Nemá zmysel klamať.

Oblapím šálku oboma rukami a vychutnávam si horúčavu, ktorá mi rozohreje skrehnuté články prstov.

„Annie, chcem...“

„Nie, Kate,“ skočím jej do reči.

„Nechcem, aby si mala výčitky. Som hrozná a chcem sa ti za to ospravedlniť. Chcem, aby si vedela, že je to kvôli práci a nie kvôli tebe. Takáto budem asi až do pondelka, kým neodovzdám návrh.“ odmlčím sa, „A možno aj od utorka do konca môjho života, keď mi v pondelok ráno vypíšu správu o mojej výpovedi. Mala by si sa mi vyhýbať.“ žmurknem na ňu a dúškom kávy sa snažím zapiť horkastú chuť mojich slov.

Odvážim sa zdvihnúť zrak a spod mihalníc zachytím jej zhrozený pohľad.

„O čom to tu trepeš?“ neveriacky na mňa vybehne. „Žiadna výpoveď nebude! Ten návrh v pondelok pekne odovzdáš a dokonca ťa povýšia kvôli originalite.“ veští.

Teatrálne zastonám.

„Tebe sa to povie! Tvoja zamestnávateľka nie je bohyňa, ktorá verí v tvoje nadprirodzené schopnosti. Som na dne.“ zafňukám. „Došli mi nápady.“

Rezignovane si opriem hlavu o stôl, v duchu odpočítavajúc posledné minúty môjho života. Chcem zomrieť, pomyslím si, pomaly prepadávajúc hystérií.

„Čo robíš dnes večer?“ prekvapí ma náhlou otázkou.

„Mala som dávať prednášku mojej novej pomocníčke v práci, no chvalabohu sa to zrušilo. Takže som voľná.“ sucho odvetím. „Prečo?“ zo slušnosti doplním, snažiac sa prejaviť záujem.

„Dnes mám v práci voľno... tak mi napadlo. Poviem ti to na rovinu- Dnes vyzeráš hrozne a myslím, že by si aj tak nič nevymyslela. Rozmýšľala som, či by si so mnou nezašla do Las Vegas. Večer sa ma uskutočniť módna prehliadka novej kolekcie. Napadlo mi, že je to dobré miesto , kde by ťa mohlo niečo inšpirovať.“

V duchu zaúpim. Dnes vôbec nemám náladu na nejaké spoločenské podujatie. Preboha, dajte mi všetci pokoj! Zachytím Kathin prosebný pohľad. Snaží sa mi pomôcť, urob jej radosť...Achhh, tak fajn!

„Samozrejme, že s tebou rada pôjdem,“ odvetím predstierajúc nadšenie.

 „Ach, ďakujem“ zapiští od radosti. „Už som sa obávala, že budem musieť ísť sama. Si poklad.“

Pohľad na jej rozžiarenú tvár mi nedovolí, aby som jej svojou zúfalosťou kazila nadšenie. Milo sa usmejem, vychutnávajúc rolu úžasnej kamarátky.

„Som veľmi rada, že so mnou pôjdeš. Samozrejme, že s tebou musí prísť aj Jake. Tvoríte spolu chutnučký pár. A inak,“ napadne jej zrazu, „dlho si mi o ňom nič nerozprávala. Kedy príde za tebou do L.A?“

Prebehne mi mráz po chrbte. Zachvejem sa. Nie, nie, len to nie.

„Tiež sa veľmi teším. Som veľmi rada, že si ma pozvala. Dúfam, že ma tam niečo inšpiruje.“ pokúsim sa o úsmev, snažiac zakryť trpkosť mojich slov.

Vstanem od stola tváriac, že som prepočula otázku. Vezmem prázdne šálky a zamierim smerom ku kuchyni.

Prosím, prosím, zabudni na to! Daj mi pokoj s hlúpymi otázkami. Na moje poľutovanie, to by nebola Kate.

 „Heej, kam si sa vybrala?“ vyskočí z miesta a rýchlym krokom sa mi postaví do cesty.

„Umyť šálky?“ zatvárim sa nechápavo, snažiac sa vyhnúť otázke.

Vytrhne mi ich z rúk a položí na pult. Chytí ma za plecia a zhrozene na mňa pozrie.

„Vyklop to! Myslela som, že si hovoríme všetko.“ vyčíta mi s výhražným pohľadom. Viem, že sa len tak nevzdá, no aj napriek tomu nechcem o tom hovoriť.

„Čo ti mam povedať? Netuším o čom to...“

„Tak a dosť!“ prudko mnou zatrasie, „Dobre viem, že rozumieš, o čom rozpravám, tak sa netvár, že nechápeš!“ zvýši hlas, ktorý je pre jej rozvážnu povahu dosť zriedkavý.

Zastonám. Nemá cenu hrať sa na mačku a myš.

„Rozišli sme sa, jasné?“ poviem to trochu viac agresívne, než som mala v úmysle. „Povedala som mu, že už ho nikdy nechcem vidieť.“ Konečne ukončím toto divadlo. Keby tak vedela, že...

„Čože?“ vypleští na mňa oči. „Prečo? Čo sa stalo, Annie?“ nedá sa, „Prosím, rozprávaj sa so mnou.“

„Nechcem o tom hovoriť, prosím. Prosím ťa, Kate.“ zašepkám.

„Ale... Ach, prepáč mi moju zvedavosť. Nevedela som, že je to také vážne.“ dodá kajúcim tónom.

Ona za to nemôže. Nechcem si vybíjať zlosť na nej.

„To ty mi prepáč. Nechcela som na teba tak vyskočiť.“

„To je v poriadku. Viem, že moje otázky sú často neznesiteľné.“ smutne na mňa pozrie, neodoprúc si trošku sarkazmu.

„Nejde o tvoje otázky.“ Nejde o nič, čo si povedala. Ty to proste nedokážeš pochopiť... Ach, keby si mohla... „Som len unavená a preto trochu... pod-podráždená.“ roztriasie sa mi hlas. Snažím sa ovládať, no moje ústa ma zradia. Nesmieš sa rozplakať, nesmieš sa rozplakať! opakujem si v duchu. Nebuď hlupaňa! Zavriem oči, cítiac príval sĺz, ktorý neviem ovládať. Rezignovane zakvílim a urputne sa rozplačem.

Viem, že nemá ani poňatia, prečo som začala takto rumádzgať. Som vďačná, že ma neobsypáva kopou nezmyselných otázok a radšej ma upokojujúco hladí po vlasoch. Cítim sa ako mača schúlené v klbku, ktoré hľadá útechu u iných.

Vďačne vzdychnem a pevnejšie ju objímem. Neviem, čo by som bez nej robila. Vždy je pri mne, keď ju potrebujem.

Cítim sa, ako keby som bola opäť v otcovom náručí. V mojom bezpečnom prístave.

„Annie, moja drahá Annie... prosím neplač mi.“ utešuje ma. „Keď ťa naozaj miluje, vráti sa späť.“

 Stŕpnem od hrôzy. Toto mi nemala hovoriť. Nemá ani poňatia, o čom to...

„Nechcem, aby si plakala,“ pokračuje, nevšimnúc si strach, ktorý mi spôsobila, „myslím, že keby si sa podelila o svoje trápenie, bolo by ti lepšie.“

Nebolo. Netuší, o čom to rozpráva. Nemá ani páru o tom, čo sa medzi nami udialo. Niečo také, sa vám nestane každý deň. Niečo také, by som nepriala prežiť nikomu.